Abbé Petitjean a Angel čakali v Athanagorovom stane. Archeológ odišiel po Medenu a na chvíľu ich tam nechal. Prvý prerušil ticho Petitjean.
- Ešte stále ste v takom stupídnom rozpoložení? - spýtal sa. - Mám na mysli sex.
- Och,- povzdychol si Angel,- mali ste pravdu, keď ste ma chceli nakopať do zadku. To, čo som mal v úmysle spraviť, je odporné. Naozaj som to chcel spraviť, lebo fyzicky teraz veľmi potrebujem ženu.
- Výborne!- zaradoval sa abbé. - Teraz už tomu rozumiem. Tak sa len pekne venujte tej maličkej, čo príde.
- Určite to spravím,- prisľúbil Angel. - V istej chvíli som jednoducho nemohol. Chcel som ľúbiť prvú ženu, s ktorou sa vyspím.
- Podarilo sa vám to?
- Podarilo,- povedal Angel, - ale nie som o tom celkom presvedčený, lebo keď teraz ľúbim Bralenu, mám ten istý pocit už druhý raz.
- Aký pocit? -spýtal sa Petitjean.
- Pocit, že viem, - odvetil Angel. Že som si istý. Istý tým, čo mám robiť. Prečo žijem.
- A prečo žijete? - spýtal sa Petitjean.
- To práve neviem povedať,- odvetil Angel. - Keď človek nie je zvyknutý na slová, je to hrozne ťažké vyjadriť.
- Poďme pekne od začiatku,- navrhol Petitjean. - Poplietli ste ma, namojdušu som stratil niť. To je zvláštne. Veď som Petitjean, nie? Tak teda!
- Teda ľúbil som jednu ženu, - vysvetľoval Angel. - Aj pre ňu, aj pre mňa to bolo prvý raz. Povedal som vám, že sa to podarilo. Teraz mám rád Bralenu. Nie tak dávno. Ale jej môžem byť ukradnutý.
- Nepoužívajte také melancholické zvraty,- napomenul ho Petitjean. - Neviete to.
- Spáva s Anetom,- pokračoval Angel.- Ten ju odiera. Dlávi. Ničí. Ale na tom nezáleží.
- Záleží,- ubezpečil ho Petitjean.- Vy sa za to na Aneta nehneváte.
- Nehnevám,- súhlasil Angel,- ale už ho nemám tak rád. Priveľmi si užíva. A na začiatku mi povedal, že na ňu kašle.
- Viem,- povedal abbé.- Najprv na ne kašlú, potom si ich zoberú.
- On si ju už nevezme. Takže ona ma neľúbi, a ja ju ľúbim, ale vidím, že je už takmer po nej.
- Ešte je dobrá. Aj napriek vašim odpudzujúcim opisom.
- To nestačí. Pochopte, že mi pramálo záleží na tom, že predtým, než som ju stretol, vyzerala lepšie ako teraz. Mne stačí to, že chradne odvtedy, ako ju poznám, a nie mojou vinou.
- Ale s vami by sa bola tak isto zhumpľovala.
- Nie,- povedal Angel.- Ja nie som surovec. Prv ako by som ju zničil, nechal by som ju na pokoji. Nie kvôli sebe, ale kvôli nej. Aby si mohla nájst niekoho iného. Na to, aby si našli chlapa, nič iné nemajú, len svoje telo.
- Och!- povedal abbé,- ja sa z vás ušúlam. Veď aj ohavy si nájdu chlapov.
- Tie nepočítam,- povedal Angel.- Prosím vás o prepáčenie, ale keď hovorím žena, mám na mysli peknú ženu. Tie ostatné žijú v takom cudzom svete.
- Tak ako si potom niekoho nájdu?
- To máte ako s ľudovými liekmi,- povedal Angel.- Takým liekom sa nikdy nerobí reklama, ale zato ich lekári pacientom odporúčajú. Predávajú sa iba systémom jedna pani povedala. Tie škaredé ženy sa vydávajú za chlapov, ktorí ich poznajú. Alebo ktorých vyňuchajú. A podobne. Alebo za lenivcov.
- To je hrozné,- usúdil Petitjean.- Odhaľujete mi množstvo detailov, o ktorých som vinou cudného života a dlhých meditácií nemal ani potuchy. Taký farár, to je iná vec. Ženy samy prídu za vami a teoreticky by ste si mali už len vybrať: ale všetky sú škaredé, takže ste nútený nevyberať si. Aj to je spôsob, ako tento problém vyriešiť. Zastavte ma, lebo teraz sa zamotávam zase ja.
- Ja teda tvrdím,- pokračoval Angel,- že peknú ženu treba opustit alebo jej dať slobodu prv, ako ju celkom zničíte. Vždy som sa správal podľa tohto pravidla.
- Nie každá na to pristane a opustí vás,- namietol Petitjean.
- Ale áno. Dá sa to buď po vzájomnej dohode, lebo niektoré pochopia, čo som vám vravel, a od tej chvíle ich až do smrti nestratíte; alebo k nim môžete byť úmyselne zlý, takže vás opustia samy od seba; ale to je smutný spôsob, lebo musíte mať na pamäti, že vo chvíli, keď im dávate slobodu, ich ešte musíte milovať.
- To určite podľa toho poznáte, že nie sú úplne zničené, však? Podľa toho, že ich ešte máte rád.
- Áno,- povedal Angel.- Preto je to také tažké. Nemôžete ostať úplne chladný. Dobrovoľne sa s nimi rozídete, dokonca im nájdete iného chlapca, myslíte si, že im to klape, a začnete žiarliť.
Zmĺkol. Abbé si chytil hlavu do rúk, zvraštil čelo a usilovne premýšľal.
- Až kým si vy sám nenájdete inú,- povedal.
- Nie. Žiarlite ešte aj vtedy, keď už máte druhú. Ale žiarlivosť si musíte nechať pre seba. Nemôžete nežiarliť, lebo ste to s tou prvou nedotiahli do konca. To tu vždy ostáva. To, čo si nikdy nevezmete. To je žiarlivosť. To čo si nikdy nevezmete, ak ste slušný človek, chcem povedať.
- Skôr taký ako vy,- upresnil abbé absolútne od veci.
- Anet práve ide až na doraz,- povedal Angel.- Nezastavý sa. Nezanechá nič. Ak ho necháme konať.
- A ak ho nenecháme konať,- spýtal sa abbé,- zostane toho ešte dosť?
Angel neodpovedal. V tvári bol bledý, namáhavé vysvetľovanie ho zase raz vyčerpalo. Obaja sedeli na archeológovej posteli; Angel sa natiahol a s rukami pod hlavou sa díval hore na husté nepriesvitné plátno.
- Prvý raz,- skonštatoval abbé Petitjean,- sa mi za taký dlhý čas podarilo nevytresnúť kolosálnu koninu. Rád by som vedel, čo sa to robí.
- Upokojte sa,- povedal Angel.- Práve sa vám to podarilo.