Poďakovanie

Andrejovi a Veronike za teleskopické paličky, Cypovi za benzínový varič, Petre a Peťovi za vynikajúcu klobásu, Maťovi za námety a zapožičanie vyčerpávajúcej literatúry o Islande, Igorovi za technickú podporu zo základne na Slovensku, Agnarovi a Hlíf za poodhalenie skutočného islandského života, Audunovi za dôveru pri pobyte v Reykjavíku

Rozpočet

Tu sú stručne popísané výdavky na jednu osobu. Teda na jedného vyšli "priame" náklady na 44000. Nie sú tu ale zahrnuté náklady v prípravnej fáze, kedy sme museli zabezpečiť všetku potrebnú výbavu, ktorá nám dosiaľ chýbala.

Výbava

Zoznam najdôležitejších vecí, ktoré sme so sebou mali a nabudúce nesmieme zabudnúť:

Denník

2003-06-26

Pevnina sa zjavila až pod poslednou vrstvou oblakov tesne nad zemou. Nevedeli sme sa odlepiť od okienka ako sme sa snažili pohľadom prejsť každú časť krajiny, ktorá sa ukázala. Pristátie bolo hladké a aj pašovanie salámy a klobásy dopadlo dobre. Dokonca aj nožík, ktorý sme nechtiac chceli prepašovať vo Viedni na palubu, sa vrátil na svoje miesto do príručnej tašky. Islanďania si u nás urobili prvý dobrý bod hneď na začiatku. Ako sme sa motali po parkovisku okolo letiska a hľadali cestu do Keflavíku, zastala pri nás pani, že či nechceme zviesť do Reykjavíku. Samozrejme sme ponúknutú príležitosť využili. Z centra sme šlapali priamo do kempu a o polnoci lokálneho času (teda o druhej ráno nášho) sme zaliezli do spacákov.

2003-07-27

V noci popršalo, ale ráno nás privítalo slnko. Pomaličky sme sa najedli, zbalili a zatelefonovali Audunovi. S plne naloženýmom batohmi sme prešli cez mesto a o dvanástej sme zvonili na Audunov zvonček na Hjardarhagi.

2003-06-28

Budíka sme si dali na 7:00. Spoločne sme sa naraňajkovali, rozlúčili sme sa a šli sme na autobus. Cestou sme horlivo sledovali krajinu. Do Borgarnes sa vchádza po dva kilometre dlhom moste. Na druhom brehu od mesta sme si všimli miesto vhodné na kempovanie. Trochu sme sa prešli po meste a vyrazili smerom na cestu 54, ktorá vedie k Snorrastadiru, našej ďalšej zastávke. Stopovanie išlo spočiatku dosť ťažko, pretože Islanďania majú väčšinou plné auto detí (*), alebo kempovacej výbavy (bola totiž sobota). Asi po pol hodinke nám zastali dvaja Nemci na Toyote Yaris. Z odbočky k farme sme už šlapali peši, pritom sme zaregistrovali pomerne čulú premávku (to znamená že okolo prešli viac ako tri autá). Pri farme sme našli plný kemp. Navarili sme si polievku a špagety, pričom nám asistovali tri islandské dievčatká. Okolo druhej sme vyrazili na Eldborg (teda Ohnivý hrad). Výstup nám trval, presne ako hovoril sprievodca, jednu hodinu. Najprv nás opájal pohľad na prvú lávu zblízka, prvý kráter a prvé lávové pole ale o chvíľu začalo mrholiť, takže sme sa pustili späť. Dole v kempe sme sa zložili v spoločenskej miestnosti a študovali mapy až kým nás staršia pani neprišla požiadať, či by sme nemohli uvoľniť stôl. Teraz sa vysvetlilo, prečo toľko áut a toľko stanov. Na miestnej farme mali zraz rodáci zo západného Islandu žijúci v Reykjavíku. Naštasie nám dovolili ostať prenocovať, takže sme zastanovali. Maťa zaľahla a ja som sa ešte išiel prejsť smerom k moru. Na spiatočnej ceste som si prvý krát uvedomil že biele vtáky podobné lastovičkám lietajú okolo mojej hlavy a občas urobia malý nálet. Spomenul som si na slová z niektorej príručky o vtákoch, ktoré sa neboja zaútočiť na človeka a rýchlo som vliezol do stanu. Stále pršalo.

2003-06-29

Zo Snorrastadiru sme vyrážali v daždi. Na dvoch kilometroch z farmy na hlavnú sme sa stihli pekne zapariť a zmoknúť, takže pohľad na práznu mokrú cestu strácajúcu sa v hmle na nálade nepridával. Mali sme ale väčšie šťastie ako pri ceste tam, asi po desiatich minútach nám zastavil starší pár na džípe (**). Doobedňajšia nepohoda však rýchlo vyprchala na plavárni v Borgarnes. Vonku síce bolo iba 11 C, ale ich teplé bazény naakumulujú do tela dostatok tepla aj do takýchto teplôt. Z ekonomických dôvodov sme sa rozhodli táboriť na druhej strane zálivu, takže sme si museli odšlapať asi tri kilometre. Postupne opäť začalo mrholiť. Na večeru sme si v stane navarili chlieb so salámou a zvyšok Nutely.

2003-06-30

Ráno bol stan suchý a počasie vyzeralo nádejne. Navarili sme kašu, zbalili veci a odšlapali si po moste späť do mesta. Autobus prišiel načas. Do Bifröstu trvala cesta asi pol hodiny. Hotel a asi 10 domčekov tvoria populárne islandské letovisko. Už z autobusu sme si všimli asi stometrovú "kopu škváry". To bol náš prvý cieľ po tom ako sme si v hoteli odložili batohy. Na vrchole, z ktorého bol výborný výhľad (***) sa stala asi najhoršia vec, ktorá nás na Islande stretla. Foťák sa zasekol a začal hlásiť chybu E18. Po konzultácii so základňou na Slovensku sme videli len jediné riešenie. Zmieriť sa s tým ako to je a začať viac namáhať našu vlastnú pamäť a nie pamäťovú kartu vo foťáku. Trochu zronený sme sa vydali na túru, tentokrát síce s nejasným cieľom ale jasným smerom. Ako sme stúpali cez kamenné prahy, mäkkučké machoviská a kamenné sute otvárali sa nám čoraz krajšie výhľady na okolitú krajinu. Po hodine a pol sme dorazili do sedla pod kopcom, ktorý sa nám na začiatku zdal nedosiahnuteľne ďaleko. Tam sme zbadali naše prvé islandské vodopády. Uchvátený sme zbehli do roklinky ku rieke a dali si za odmenu pár koliesok salámy. Nakoniec sme sa predsa rozhodli že skúsime vyliezť aj hore na skalnatý kopec, ktorý by sa dal pre našinca prirovnať k tým čo poznáme z Dolomitov. Oplatilo sa, ak som hovoril že výhľad zo 100 metrového krátera bol výborný, tak zo šesťsto metrového kopca bol úžasný. Nemalou mierou tomu napomohlo počasie, pretože celý deň pieklo slnko a prvý krát sme behali v tričkách a kraťasoch. No a pokiaľ nie sú vo vzduchu vodné pary nemá byť na Islande čím znečistený, takže sme dovideli až k Borgafjöruru. Zostup bol hladký. Chvíľu nám trvalo kým sme našli miesto na táborenie ale podarilo sa.

2003-07-01

Cesta z Bifröstu do Hvammstangi trvá síce jeden aj pol hodiny ale Islanďania (možno okrem Reykjavíku) nepoznajú čo je to stres alebo boj s časom, takže polhodinová prestávka je niečo úplne normálne. Kedže na zastávke nás mal čakať Agnar, náš druhý hostiteľ, vystúpili sme plný očakávaní. Očami sme prechádzali po okolitých farmách a skúšali si predstaviť ako bude vyzerať nasledujúci deň. Po chvíli zastavilo auto a pozdravila nás Hlíf. Z Hvammstangi na farmu Hrísakot kde Agnar a Hlíf bývajú je asi štyridsať kilometrov. Cestou sme získali od Hlíf základné informácie o oblasti a očami stále prechádzali po krajine a farmách ubiehajúcich popri ceste. Agnar nás privítal konštatovaním, že všetko pochádza zo sena. Aj naše telo sa buduje z bielkovín hovädzieho mäsa ktoré predtým žralo seno. Po malom občerstvení skyrom (*) nás Hlíf odviezla k skalnému útvaru Hvítserkur, jednej zo zaujímavostí poloostrova Vatsness. Cestou sme ešte odniesli chlapom na lúku olovrant, samozrejme skyr. Hlíf nám ukázala kade sa schádza na pobrežie a spustili sme sa k útesom. Dlho sme obdivovali tulene na protiľahlom brehu zálivu. Ležalo ich tam niekoľko sto a ďalší ladným pohybom prichádzali a zapĺňali miesta na tulenej pláži. Opäť sme sa dostali do kontaku s Krijámi. Keď nám začala byť zima vrátili sme sa na farmu. Medzi tým došla k domácim návšteva. Robert je reprezentant Islandu v hádzanej. Momentálne hrá v Nemecku ligu, pretože na Islande profesionálna liga neexistuje. Aj napriek tomu však majú silné národné družstvo. Keď skončí aktívnu kariéru vráti sa celá rodina späť na Island. Po večeri sme boli ešte s Agnarom nakŕmiť v maštali býky.Nie je možné ich nechať pásť sa vonku ako kravy, pretože svojou povahou a silou by boli nebezpečné. Agnar mal predtým aj kravy ale pred dvomi rokmi ich predal všetky zaťovi. Na večeru bola vyprážaná ryba a varené zemiaky, rozprávka pre naše žalúdky. Po večeri sa Robert s rodinou odobrali a my sme ešte ostali a rozprávali sa.

2003-07-02

Ich životný rytmus je úplne rozličný od toho nášho. Vstanú až keď je to treba, to znamená tak medzi ôsmou a deviatou. Po raňajkách v ktorých samozrejme nechýba káva sa každý zdvihne a ide pracovať. Po čase však prídu a posedia, uchlipnú z kávu a zjedia pár keksíkov, bez nejakých upozornení sa opäť zdvihnú a pokračujú v práci. Toto sa opakuje niekoľkokrát za deň. Samozrejeme obed a večera zaujímajú výraznejšie miesto, ale iba objemom jedla. Preto nás už ani veľmi neprekvapilo keď Agnar o polnoci sadol do traktora a oznámil že do zajtra musí byť pokosená lúka pri dome. Aby sme mali aj my nejaký program zobrala nás Hlíf k ďalšej regionálnej zaujímavosti, kráteru Borgarvirki. Bolo pomerne jasno takže z vrcholu bol pekný výhľad, ale čo nás zaujalo ešte viac bola skupinka Islanďanov, ktorí si uprostred skalného krátera robili večerné posedenie. Stoličky, stolík, káva v termoske, sviečky. Ráno sme vstali okolo ôsmej, približne rovnako ako Agnar a Hlíf. Spoločne sme sa naraňajkovali a keď sme sa chystali odísť ponúkli nám, že môžeme zostať ešte jeden deň. Radi sme prijali. Maťa ostala vnútri s Hlíf a ja som šiel von za Agnarom. Bolo treba opraviť rameno na baličke sena tak som sa mu snažil pomôcť, ale nakoniec to aj tak zvládol sám s pomocou troch traktorov. Ďalší bod programu, ktorý Islanďan nevynechá je sledovanie predpovede počasia. Aj keď nám sa po týždni pobytu zdalo že nie je čo predpovedať a naše prognózy sú rovnako úspešné, iba nie sú vyjadrené tak odborne, je to pre nich dôležiá informácia.

2003-07-09

Dnešný plán obsahoval presun autobusom do Ásbyrgi. V podstate to mal byť po mojej chorobe tak trochu oddychový deň. Začiatok trasy autobusom sme poznali, pretože zachádzal na Kraflu. Niekoľko kilometrov za odbočkou na Kraflu však odbočil na cestu k Detifossu. Tu sme zistili prečo má autobus také veľké kolesá s terénnym dezénom a čo znamená skutočná "mountain road". U nás bývajú cesty obdobnej kvality v okolí JRD. Dve vyjazdené koľaje vedúce skrz kamennú pustatinu, občas idúce po povrchu občas zapustené pol metra do terénu. Vyhnúť sa s protiidúcim autom znamenalo vyjsť mimo cesty a na to už autá 4x4 s vysokým podvozkom boli nutné. Pri Detifosse sme museli prestúpiť na druhý autobus ktorý pokračoval v druhej časti, takže sme mali jeden a pol hodiny čas. Najmohutnejší vodopád Európy na ľadovcovej rieke Jöksulá á Fjöllum padá z výšky 45 metrov. Ľadovcová rieka je charakteriskická tým že je mútna, tým ako unáša ľadovcom rozdrvené čiastočky horniny a veľmi rýchla. Už od kempu s nami cestoval v autobuse pár z Holandska. Celú cestu sme sa v mikrobuse bavili na tom ako nás na hrboloch vyhadzuje zo sedadla presne do rytmu Abby, ktorú púšťal šofér so slnečných okuliarch aj napriek tomu že oblohu pokrývala súvislá oblačnosť. No a kedže sa ukázalo že majú rovanký typ foťáku ako my, využili sme situáciu a narobili s ním počas cesty do Ásbyrgi nikoľko záberov národného parku. Druhá polovica cesty autobusom sa podobala skôr na turistickú exkurziu ako na pravidelnú linku, pretože po každých dvadsietich minútach jazdy sme mali asi trištvrte hodiny prestávku na prehliadku zaujímavých úsekov kaňonu Jöksulý. Ako sa neskôr ukázalo boli tieto zastávky veľmi užitočné. V Ásbyrgi, čo je vlastne kamenný útvar v tvare do zeme odttačenej podkovy s dĺžkou asi dva kilometre, pričom skalné steny dosahujú výšku až päťdesiat metrov, sme postavili v kempe stan, nakúpili základné potraviny a najedli sa. Po večeri sme sa ešte prešli k mostu cez rieku a zaľahli spať aby sme ráno štartovali na šlapačku čerství.

2003-07-10

Nadránom síce pršalo ale okolo ôsmej dážď ustal, takže sme vyliezli a začali ranný rituál. Počasie vydržalo presne pokým sme zbalili batohy, takže sme štartovali za jemného mrholenia. Naše tempo bolo nepriamo úmerné teplote, takže cesta ubiehala pomerne rýchlo. Prvá hodinka viedla po hrane útesu Ásbyrgi, druhá cez kamenisté pláne. Prvú zastávku sme si urobili na červenom kopci, čiže Raudholar. Kontrast červenej a čiernej lávy vynikal aj pri zatiahnutej oblohe. Posledný úsek viedol nádhernýmy lávovými útvarmi ako "skaly ozvien", "kostol" a zkamenelí trolovia. Obloha však dávala tušiť skôr zlé ako dobré takže tempo bolo stále vysoké. Aj napriek tomu sme stan v kempe vo Vestudalure stavali za dažďa. Je to jediný kemp vnútri národného parku, takže tam musia táboriť všetci turisti, ktorí sa vybrali na prechod pozdĺž rieky. Okrem nás tam boli ešte dva stany. V spacákoch sme ležali už o štvrtej a úpenlivo počúvali či náhodou neprestane klopot kvapiek na stan. Po pár hodnách sme si dali aspoň po dva krát dva krajce chleba, lebo najesť sme sa nestihli. To bola posledná vec čo sme pred spaním urobili.

2003-07-11

Aj keď spánkom sa celkom náš pobyt v stane tú noc nevyznačoval. Skôr sme sa snažili presviedčať sami seba že spíme, aby sme nemuseli po minútach počítať minúty a hodiny, ktoré sme nerobili nič až na otáčanie sa z brucha na chrbát a naopak. Po osemnástich hodinách sa situácia dala riešiť iba jediným spôsobom, ústupom. Pred odchodom autobusu nám ešte mladá správkyňa v chatke ponúkla čaj a prehodili sme pár slov. V autobuse sme už spolu s dvomi ďalšími dvojicami iba vstrebávali teplo z kúrenia. Odcenili sme turistické zastávky, ktoré sme absolvovali na ceste tam. Detifoss bol síce o dosť mohutnejší ako pred dvomi dňami ale zato som aj ja bol komplet mokrý, teda vlastne na nohách. V Reykjahlíde sme sa už cítili ako doma, takže sme si uvarili večeru, absolvovali "exkurziu" po supermarkete a zaliezli do spacákov.

2003-07-12

Dnešný deň bol v znamení cestovania. Zvažovali sme síce možnosť ísť do Vöpnafjorduru, ale problém bol, že verejnou dopravou sa tam dostať nedá a nechceli sme riskovať stratu niekoľkých dní. Predobedom sme teda vyrazili linkou do Eggilstadiru. Počasie bolo pekné takže z autobusu sme mali perfektný výhľad na krajinu, ktorou sme prechádzali. Najprv sme minuli odbočku na Askju. Veľká časť tohoto úseku cesty prechádzajúcou tundrou nemá asfaltový povrch. V krajine prevažovala šedá farba, ktorú pretínali iba modré pásy riek a červený pás cesty. V Eggilstadire svietilo slnko a teplota hádam prekračovala aj dvadsať stupňov. Mali sme približne poldruha hodiny. Využili sme ich na lacný nákup v Bónuse. Druhá časť cesty viedla až do mesta Höfn. V tejto časti vedie cesta väčšinou po pobreží, pričom kopíruje tvar pobrežia, takže vzdialenosť sa oproti vzdušnej čiare znásobuje niekoľkokrát. Trochu adrenalínové bolo zdolanie horského priesmyku, pretože na serpentínach zarezaných vo svahu bola cesta pomerne úzka (samozrejme iba šotolinová) a bez akýchkoľvek zvodidiel. Zaujímavá bola aj cesta po pobreží v úsekoch kde sa hory zvažovali až priamo do mora. V Höfne pomerne silno pršalo, takže sme si navarili pod strechou miestneho kempu. Na hľadanie vhodného miesta na kempovanie sme mali ale obmedzené možnosti, takže sme spali za miestnou nemocnicou.

2003-07-13

Z Höfnu sme vyrazili za pekného počasia, nad Jökullsarlónom však viseli oblaky. Našťastie z nich nepršalo, takže sme sa trochu poprechádzali. Na obed sme si dali iba kašu a vybrali sme sa na prechádzku okolo jazera smerom k ľadovcu, ktorý ho zásobuje ľadovými kryhami. Lámanie ľadu vytváralo zaujímavú zvukovú kulisu. Na brehu sme pozorovali arktické čajky (great skua). Neskôr sa predsa len rozpršalo takže sme sa vliezli do miestnej kaviarne a zároveň predajne suvenírov a dali si kávu a koláčik. Už sme mali vyhliadnuté miesto na táborenie takže keď na chvíľu prestalo pršať sme akurát stihli postaviť stan a zaľahli. Bolo počuť iba hučanie mora a praskot ľadu.

2003-07-14

Ráno sme vyštartovali smer Skaftafell, ďalší z troch národných parkov na Islande. Hneď na úvod sme ale zažili sklamanie. Namiesto supermarketu sme našli iba malý obchodík s doplnkovým tovarom a prehnanými turistickými cenami, asi si tu nič nedokúpime. Stanovať sa dalo iba v kempe, takže sme postavili stan a vybrali sa na túru. Najpr sme si popozerali Sel - farmu s domčekmi v akých bývali Islanďania prakticky až do polovice minulého storočia. Múry mali nízke kamenné. Kedže väčšinu dreva, ktoré sa dalo použiť na stavebné účely získavali z naplavenín mora bola jedinou drevenou časťou domu kostra krovu. Na nej boli naukladané ploské kamene a nakoniec tráva, ktorá plnila tmeliacu aj izolačnú funkciu. Asi 20 minút od farmy je výhliadka Sjonasker odkiaľ je výborný výhľad na záplavové územia Islanďanmi nazývané "sandur" (*). Vodopád Svartifoss je temer na ceste späť do kempu. Tým sme prešli atrakcie v blízkosti a vrátili sme sa do kempu. Akurát sa rozpršalo, takže sme dôkladne preštudovali celkom pútavú expozíciu v informačnom stredisku. Podvečer sme ešte absolvovali prechádzku k ľadovcu Skaftafeljökull. Po večeri sa obloha pomerne vyjasnila a priamo od stanu sme mali brilantný výhľad na najvyššiu horu Islandu H.......... .

2003-07-15

Ráno sme sa zobudili okolo ôsmej, ale stále popŕchalo, takže sme si ešte trochu zdriemli. Vyzbrolili poslednými zásobami chleba a paštéty a okolo jedenástej sme vyrazili na tisícdvesto metrov vysoký kopec K..... . Nebolo jasné akú trasu zvolíme, pretože mraky boli pomerne nízko a šlapať dobrovolne do hmly nemá význam. Postupne sa však oblačnosť dvíhala takže sme sa dostali k vyhliadke Gláma. No a kedže sme nevideli kade pokračuje chodník hore a ani mraky už nesúpali vybrali sme sa okružným chodníkom. Z druhej strany hrebeňa však je chodník frekventovanejší takže sme vyšlapali až na sedlo pod vrcholom. Výhľad na ľadovec obopínajúci hrebeň na ktorom je národný park bol úchvatný. Biely vrchol ľadovca kontrastoval s čiernymi horami, červená láva so zeleným machom. Pri zostupe sme prechádzali oči magnetizujúcimi machovo zelenými pahorkami s výhľadmi do doliny záplavovej rieky ............, ktorá ohraničuje Skaftafell z východu. Na večeru nám ostávala už len železná rezerva - rizoto.

2003-07-16

Keďže sme chceli ušetriť za dnešný kemp museli sme vstať už o siedmej a hneď ranným autobusom sme pokračovali po okružnej ceste. Asi najdôležitejšia vec na dnešnom dni bolo počasie. Úplne modrá obloha bola dôvodom na malú oslavu. Ďalšou zastávkou bol Kirkjubearklaustur. Malá dedina v peknom prostredí pod útesmi. V prvom momente nás ale viac ako krásy okolitej prírody nás však priťahovala samoobsluha, pretože sme už boli takmer bez jedla. Po veľkom nákupe sme zbaštili niekoľko kyslých rybičiek a spokojný sa vybrali na obhliadku mesta. Medzitým sme sa rozhodli, že počasie využijeme a ostaneme tu do zajtra. Batohy sme zložili do informačnej kancelárie a vybrali sa na prechádzku po útesoch ponad mesto. Hneď na začiatku sme sa okúpali v jazere. Tráva bola taká mäkká a teplá, takže sme vyzuli vybramy a celú cestu prešli bosí. Po dvoch týždňoch chladu si telo vychutná takéto chvíle oveľa intenzívnejšie. Miesto pre stan sme si vyhliadli pri jazere hore na útesoch, takže po túre sme sa tam presunuli a príjemne strávili večer. Jediný incident bol malý požiar variča.

2003-07-17

Hlavnou dilemou včerajšieho a dnešného dňa bolo, či pôjdeme aj do Thorsmörku alebo nie. Maťa totiž našla v sprievodcovi zmienku o výbornom termálnom bazéne v Seljavellire, ktorý je asi osem kilometrov za Skógarom. Takže ak by sme išli zo Skógaru prechod do Thorsmörku museli by sme sa do Seljavelliru vracať, čo bolo málo pravdepodobné. Na druhej strane počasie bolo ako stvorené na prechod cez priesmyk. Nakoniec sme sa rozhodli pre jednoduchšiu variantu a nechali sme sa z autobusu vyložiť až pri odbočke na Seljavellir. Kemp bol asi štyri kilometre od hlavnej cesty, obklopený kopcami z troch strán a mal aj malý bazén a jeden hot pot. Vyzeralo to veľmi príťažlivo, takže sme hneď zastanovali a navarili obed. Na recepcii sme skonzultovali možnosti turistiky v okolí a vyštartovali sme smerom hore k ľadovcu. Stále svietilo slnko. Potok pozdĺž ktorého sme stúpali sa v hornom úseku predieral roklinou a vytváral jeden z kaňonov, ktoré vrásnili plochu pod ľadovcom. Asi po dvoch hodinách sme sa vzdali myšlienky dosiahnuť až jazyk ľadovca a zabočili doprava k východnému kaňonu, ktorý mal byť podľa doporučenia veľmi zaujímavý. Aj bol, niekoľkostometrový zárez do úbočia s útesmi poskytujúcimi čajkám príležitosti na hniezdenie vo vnútrozemí nás upútal a pol hodiny sme strávili iba sledovaním všetkých jeho častí. Mútneho "prameňa" tryskajúceho spod ľadovca, prudkého spádu mútnej vody, ktorá neustále vybrusuje do horniny čoraz hlbšiu ryhu, vodopády na zlomoch, plachtiace čajky chytajúce stúpajúce vzdušné prúdy. Všetka tá krása však bola iba na pozeranie, takže cestou sme sa museli vrátiť na ten istý chodník, ktorým sme šlapali hore. Po večeri sme sa išli pohľadať spomínaný termálny bazén. Asi dvadsať minút chôdze hlbšie do doliny sme ho našli. Biele múry z troch strán dopĺňala zo štvrtej skalná stena. Voda mala od rias trochu zelený nádych ale teplota bola ideálna. Na schladenie v ľadovcovej rieke bolo treba urobiť iba niekoľko krokov, takže sme sa vydržali hrošiť asi dve hodiny. Zaspávali sme príjemne unavení.

2003-07-18

Ráno sme mali dosť času, lebo autobus išiel až naobed. V kľude sme pobalili veci a išli ešte na krátku prechádzku pokochať sa pohľadom na bazén, ktorý nám počas celej cesty urobil asi najväčšiu radosť. Autobus nám zastal bez problémov a našou ďalšou zastavkou bol Hvölsvollur. Cestou sme minuli ústie údolia Thorsmörk. Odtiaľ už krajina nabrala iný ráz, miesto kopcov sme prechádzli rovinatou krajinou. V Hvölsvollure nás ovalila dosť veľká horúčava a vzduch sa mi nezdal taký čistý ako v kopcoch. Nakúpili sme proviant a rozložili si v parku obedné stolovanie. Jedlo sa nám príliš jedlo nevydarilo, ale na výber sme nemali. Múzeum ság síce nebolo vyložene nezaujímavé, ale anglické preklady mala podľa mňa iba časť originálnych textov a za cenu, ktorú stálo vstupné by sme tam už asi nešli. No za pol dňa sme si stihli uvedomiť, že chceme ísť aj do Thorsmörku. A keďže bol piatok a to znamená, že mnoho ľudí z Reykjavíku smeruje mimo mesta, dorazili dva nabité autobusy asi o hodinu a pol neskôr ako bolo písané v cestovnom poriadku. Vyzeralo to trochu ako chaos, ale keď šofér oznámil že "no problem" hneď som bol kľudný. Už som vedel že keď povie Islanďan no problem tak sa situácia vyrieši a nemusím pátrať po tom že ako. Brodenie rieky Krosá bol pre nás zážitok. Dokonca aj veľké džípy čakali na autobus aby im ukázal cestu v koryte ľadovcovej rieky. Trochu sme zneužili piatkový zhon a vyhli sa plateniu za lístok.

2003-07-19

Ráno sa ukázalo slnko, takže sme sa nezdržiavali a vyrazili na túru. Hneď nad kempom v .................. je výhliadkový kopec .............. .